Historické hľadisko

    Zemiaky pochádzajú z Južnej Ameriky. V oblasti dnešného Peru boli domestifikované 
približne pred 4 a 5 tisíckami rokov. V horských podmienkach, kde sa nedarilo kukurici, 
bola domestifikácia zemiakov podmienkou vzniku vyspelejšej civilizácie.

    Od polovice 16. storočia sa cez Španielsko, Anglicko a Írsko dostávajú z Južnej Ameriky 
do celej Európy. V Británii a predovšetkým v Írsku sa začali zemiaky bežne pestovať v druhej
 polovici 17. storočia. Anglickí a írski kolonisti ich potom so sebou priviezli aj do Severnej Ameriky.
 V Európe boli zemiaky zo začiatku prijímané so značnou nedôverou a obavami. Ľudia ich pokladali 
za pohanskú plodinu, ktorá je nečistá a ohrozuje zdravie. Niektorí ju pre jej krásne kvety pestovali
 ako okrasnú exotickú rastlinu.

    Na Slovensko sa zemiaky dostali pravdepodobne okolo roku 1645. Prvýkrát sa o nich zmienil
 mních Cyprián z Červeného kláštora v Pojednaní o poľnohospodárstve na Spiši z roku 1768. 
V polovici 18. storočia sa začali zemiaky pestovať pokusne aj na Liptove. K rozšíreniu ich 
pestovania sa zaslúžila Mária Terézia svojimi poľnohospodárskymi reformami. Rozmach ich 
pestovania nastal na začiatku 19. storočia v severných oblastiach Slovenska, ktoré svojimi 
klimatickými podmienkami nepriali pestovaniu obilia. Zemiaky sa stali postupne jednou z 
najdôležitejších súčastí výživy obyvateľstva a vyslúžili si označenie „druhý chlieb”.

    V roku 1946 bola pri Kežmarku založená prvá šľlachtiteľská stanica. 
Výsledkom jej činnosti bolo 17 vyšľachtených odrôd zemiakov, z ktorých
 sa 9 pestuje dodnes.